Slovo, ktoré sa čoraz častejšie objavuje nielen u nás, ale aj vo svete. Myslím, že správne vystihuje jeho význam. Možno s jedným rozdielom. Môže vyhorieť dom, sviečka.... a áno, môžeme vyhorieť my ľudia. No stále je šanca u nás, že sa dokážeme opäť „zapáliť“.
Pojem vyhorenie – inak aj nazývaný burnout sa prvý krát objavil v odbornej literatúre v roku 1974. Autorom tohto slova bol americký psychoanalytik Herbert Freudenberger.
Syndróm vyhorenia je stav duševného a fyzického vyčerpania. Stručné, ale výstižné.
Je dôležité si povedať hneď na začiatku: Vyhorieť nemusíte len v práci. Syndróm vyhorenia Vás môže zastihnúť aj doma. Môžete mať pocit, že zlyhávate ako partner či partnerka, rodič, žena v domácnosti.
Podľa psychológov môže vyhorieť človek, ktorý sa intenzívne venuje svojej práci, podotýkam akejkoľvek práci. Má až príliš vysoké ciele, očakávania a taktiež motiváciu.
Tento stav neprichádza hneď, vkráda sa pomaly. Je to dlhodobý proces.
V tomto článku Vám nechcem písať len o pracovnom vyhorení. Pretože toto slovíčko neprináleží len tejto sfére. Akúkoľvek prácu, pri ktorej sa dlhodobo stretávate s ľuďmi, považujem za cestu k možnému vyhoreniu.
Stále sme ľudia, sme emocionálni, rázni, citliví, chladní, komunikatívni, uzavretí. V akejkoľvek povahe sa nájdete, stále sa môžete dostať do slepej uličky. A presne tam prichádza čas zastaviť sa, v podstate vám ani nič iné neostáva, a zamyslieť sa, čo vlastne chcete.
A čo vlastne chceme?
Myslím, že presne v tejto otázke sa skrýva podstata celého problému.
Dnešný svet je hektický, rýchly, má na nás všetkých vysoké nároky. Ale prečo to tak je? Pretože my sami sme to dopustili. Vo veľkej miere sme to určite nechceli, no doba nás k tomu dohnala.
Tak ako sa bournout prejavuje?
Nadmerná únava – nemyslím únavu, ako krátkodobý stav. Napríklad po tréningu. Skôr mám na mysli, dlhodobú únavu. Potreba neustáleho spánku. Sprievodom môže byť aj bolesť hlavy či nechutenstvo.
Strata motivácie – toto je, myslím, veľmi podstatný prejav vyhorenia. To, čo Vás niekedy veľmi bavilo, Vás začína znervózňovať, unavovať. A nakoniec cítite odpor k niečomu, čo Vás do poslednej chvíle veľmi tešilo a dokonca napĺňalo.
Frustrácia – tu sa už dostavuje pocit sklamania. Nezáujem o všetko, čo sa deje okolo Vás. Začínate sa do seba uzatvárať.
Medziľudské vzťahy – ľudia, s ktorými ste sa vedeli smiať, rozprávať o čomkoľvek, už vás skôr obťažujú a prestávate mať záujem. Začínate sa ukrývať pred okolitým svetom.
Zanedbávanie samých seba – v tejto chvíli sa o seba prestávate starať, o to ako vyzeráte či už z vonku alebo zvnútra. Zo začiatku to môže vyzerať, že na seba nemáte čas. No čím ďalej tým viac vás to prestáva zaujímať. Čo je závažnejšie, zabúdate aj na stravovanie.
Závislosť – tento prejav považujem za najzávažnejší. V tomto bode sa môžete dostať až na úplné dno, z ktorého sa je pre niekoho veľmi ťažké odraziť.
Tieto prejavy sú, myslím, najdôležitejšie, na ktoré si treba dávať veľký pozor.
Nie som zástancom rôznych prípravkov na ukľudnenie. Myslím, že toto je už krajný spôsob ako si aspoň trochu „uľaviť“. Podľa môjho názoru, je to len krátkodobý únik od negatívnych pocitov.
Dôležitá časť, kedy sa dostanete do tohto stavu, je uvedomiť si to. Myslím, dokonca som presvedčená, že toto je najťažšia a následne tá najdôležitejšia časť, ako nájsť cestu dostať sa resp. odraziť sa od dna.
V priebehu nášho života sme prechádzali rôznymi fázami. Boli sme deti, prechádzali sme dobou „teens“ – teenegermi, dospievali sme, dospeli sme. V každej fáze sme menili svoje priority. Je to úplne prirodzené a tak to má byť. Je veľmi zdravé vytyčovať a meniť si ciele, pretože v každej fáze dospievania rozmýšľame inak a posúvame sa ďalej. No ak si myslíme, že keď sme už dospelí a stanovíme si priority a tieto sa s nami „povlečú“ do konca nášho života, veľmi sa mýlime. Vo väčšine prípadov to tak vôbec nie je. Práca, pre ktorú sme sa prvotne rozhodli, pre súkromný život, ktorý sme si zvolili, nemusí byť náš konečný cieľ.
Ak chceme zotrvať v našom pôvodnom zamestnaní, ak si chceme udržať vzťah, ak sa chceme opäť zblížiť so svojimi deťmi, je veľmi dôležité najskôr pomenovať problém, s ktorým sa pasujeme. Ani práca, partner či deti nemusia byť ten problém. A pozor! Ani VY nie ste ten problém! Len sa vo vašom živote niečo zmenilo. Vaše priority sa zmenili, len ste to v tom zhone nestihli postrehnúť. V konečnom dôsledku nemusíte prísť o prácu, ktorú ste predtým zbožňovali, nemusíte meniť partnera, ktorého ste doteraz milovali, ani sa nadobro oddialiť od Vašich detí, s ktorými ste mali do poslednej chvíle krásny vzťah.
Za mňa je najdôležitejšie vedieť priznať si konkrétny problém, vedieť ho pomenovať a začať s ním pracovať.
Netreba sa báť, hanbiť ani sa vzdať. A prečo by sme to robili? Veď si položme otázku. Na to sme začali túto životnú púť, aby nás zlomili nejaké nedokončené ciele, ktoré sme si určili ešte niekde na začiatku svojej dospelosti?
Tak ako sa meníme my, tak sa menia aj naše priority. Neznamená to však, že sa ich máme vzdať. Stačí ich len prehodnotiť. Je to niečo podobné ako keď vám chutí rožok s maslom a zrazu zistíte, že už vám prestal chutiť, že už to nie je to „pravé orechové“. Čo urobíte ako prvé? Zameníte maslo za syr alebo rožok za chlieb. Chápem, že zmeniť stravovacie návyky je jednoduchšie ako zmeniť životné rozhodnutia. Na druhú stranu, naozaj je to také ťažké? Pokiaľ sa máme radi, a stále v nás vyhráva ten pocit, že chceme byť šťastní, nemusí to byť až také ťažké. Možno je to zdĺhavejší proces, no na konci tejto cesty nás čaká odmena v podobe šťastného života.
A presne o tomto je to všetko. O pocite šťastia. Uvedomiť si, akú úlohu máme na tomto svete.
Počas môjho života stretávam veľa ľudí. Sú to buď osobnosti, bohatí ľudia či tí menej bohatí. Všetci si nesú so sebou rôzne radosti, starosti... Znamená to, že byť bohatí nie je všetko. Dôležité je, čo Vám prináša pocit šťastia. Byť s rodinou, mať vysnívaný job, stretávať sa s ľuďmi, kúpiť si niečo, po čom tak veľmi túžite... A viete, čo všetko spája tento pocit? KOMUNIKÁCIA.
Predstavte si, že máte rodinu a neviete spolu komunikovať, máte dobrú prácu a neviete sa podeliť o svoje pocity, stretávate sa s ľuďmi a neviete si s nimi vymeniť názory, Kúpite si niečo pekné a nedokážete sa ani nikomu pochváliť, tak úprimne.
Každá jedna emócia, ktorú nosíte v sebe, je predurčená na vypovedanie ju. Ak to nedokážete, môže vo Vás vyvolať vnútornú explóziu, ktorá bude mať negatívny dopad na Vaše duševné aj fyzické zdravie.
Tak ako sa dostať zo syndrómu vyhorenia?
Ako prvé je uvedomiť si, že častá únava, mrzutosť, vyčerpanosť, frustrácia nesúvisí s momentálnou situáciou, že už tento stav prebieha dlhodobo.
Zastaviť sa a začať počúvať signály, ktoré nás upozorňujú, že sa niečo deje.
Akonáhle si tento stav uvedomíme, začíname s procesom „uzdravovania“.
Najlepšie je napísať na obyčajný papier svoje prvotné ciele. Následne si k týmto cieľom napísať, čo ma unavuje a naopak, čo ma stále baví a napĺňa.
Priority, pri ktorých sme si napísali negatívne body, si podčiarkneme. A toto je ten čas na prehodnotenie si vlastných cieľov, ktoré sa stávajú našou „nočnou morou“ a začať o nich hovoriť. Ak na to nie sme pripravení, môžeme začať s meditáciou alebo jogou. Tieto dve alternatívy sú ideálnym riešením pochopiť samých seba. Pomocou meditácie a jogy dokážeme pochopiť svoje JA.
Ak sa chcete dozvedieť niečo viac o meditácií či joge, prečítajte si môj článok. Myslím, že tento spôsob ukľudnenia sa, ponorenia do svojich myšlienok či pocitov je lepšia cesta ako siahnuť po nejakých ukľudňujúcich prípravkoch.
Ak si prejdete procesom vniknutia do svojho vnútorného „bytia“, je dobré sa o svojich pocitoch a problémoch porozprávať so svojimi najbližšími. Niekomu však tento krok môže robiť problém. A preto môžete zvoliť inú cestu v podobe návštevy psychológa. Spolupráca s odbornými poradcami je v dnešnej dobe už úplne normálna súčasť našich životov. A je to úplne v poriadku, že niektorí sa nedokážu otvoriť svojim blízkym. Preto je na mieste zveriť sa do rúk odborníkov.
Čo dodať na záver?
Je veľmi ťažké určovať Vám vzorec správneho „vyliečenia“. Jedno viem, ale určite. Stále sme to my ľudia, ktorí si vieme určovať svoje ciele a hlavne sa vieme rozhodovať. Je len na nás, čo je v našom živote naozaj dôležité a vedieť si tak prehodnotiť priority.
A tak sa nám nemôže stať, že „vyhoríme navždy“.
Tentokrát Vám chcem popriať veľa vnútornej sily, pozitívnej energie a hlavne vedieť sa správne rozhodnúť.
Veronika